Cubes and spheres

He came to school with lice
Only to find out
His head was shaped much like a dice
With this fact he did not know what to do
So he decided to become a cube
In an interview afterwards he stated
His life is simpler now that he is living geometry
He made an attempt to make this a fad
Succeeded he did but not without an unfortunate circumstance
It was In a rally where he stated
“it’s OK to be geometric!”
After these unfortunate words
His career and life had ended
For the spherical mafia feeling threatened
Had organized a coup d’é·tat using a crude method
That crude method being
Turning this poor cube back into a human being
And as a human being no longer capable of uniqueness
He became a living mental sickness

My mighty blanket

When we think of protection many things pop to our mind. For the more sexually active, a condom. For the ones packed with adrenaline, a kevlar vest. Paranoia keeping you down? An underground bunker. Not many people however think of blankets as a means of protection. The magical one from Harry Potter? Nope. One made of titanium fibers? Nah, it’s 100% cotton, mind you.
A blanket is simply put, the best multipurpose all-round protective device. Has madness entered the depths of my mind you wonder? A question you must answer yourself. I, however am talking from experience here!
It was the beginning of the 21st Century, the year 2001. I was a decade and a half younger. It was around 8 pm. My regular session of watching evening cartoons had ended half an hour ago. My 4 year old self was ready to prance around the world of dreams. It was as dark as blind man’s vision and we all know that it is in the dark, when your mind enjoys playing tricks on you. Imagining things that aren’t really there like a hobgoblin. Combined with the imagination of a child, horrors ensue. An adult Is as equally useless against the powers of the unknown as a child. But a child has a unique thinking process. In this case my mind had thought, that a blanket would be effective against the powers of darkness. That indescribable monster, creeping towards me is powerless against my mighty blanket, I kept telling myself. I was under it’s powerful protection, curled up, much like a newborn baby. Yet, nowhere near as powerless. I felt like a knight fighting a peasant. As the Night presses on, I slept comfortably like a fetus under the blanket. The monster growing desperate as the dark cover of night started to slowly fade away. In retrospect, i feel a certain level of sympathy for our poor antagonist. After all, our monster was born a monster, it didn’t choose it’s life. It simply can’t help the fact that it feeds on frightened children. Nevertheless as the morning sun swept away the darkness of the night, I woke up. Safely under my blanket, with the monster gone. So when you think of protection, do not let yourselves be fooled. Instead of protecting yourself against threats with lame items, such as a kevlar vest, pick up a blanket. For a blanket will make you immune to the dangers of both the real and imaginary world alike, much like a cockroach is immune to a nuclear blast.

The Thinking Cadaver

Misery is all I feel
There I am amidst the stiffness
Well preserved but in decay
A metallic little door now opens
My cold body now fully exposed
Set ready on the table
Now receives the first slice
Starting on my frozen chest
Moving below my bum of might
Reaches now my chilly groin
My feelings totally indifferent
In fact downright nonexistent
For a cadaver as myself
Incapable of feeling slices
Incapable of feeling pain
Blood and nerves in total darkess
Shriveled and black as a furry carcass
Guarantee my cooperation
In the process of examination
In the form of autopsy

Klzká budúcnosť

V prvom rade, si predstavte prítomnosť, ako vodu a budúcnosť ako mydlo. Minulosť tu hrať úlohu nebude, takže tú si predstavte, povedzme, ako mŕtvolu na cintoríne. Teraz si predstavte, že vaše ruky, celé mokré od prítomnosti, sa pevne chcú uchopiť budúcnosti, takzvane ju vziať do svojich rúk. Budúcnosť, sa vám jednoducho vyšmykne z rúk a padá na zem. Jediné čo vám tak ostáva, je predkloniť sa a zdvihnúť ju, čím celú vec možno len zhoršíte…
Plánovať budúcnosť v prítomnosti, je často jednoducho nemožné. Najväčšou prekážkou pri akomkoľvek pláne, bývajú zvačša ľudia. Len tak si môžete prechádzať cez prechod, s jasným plánom do budúcnosti, a od razu, deus ex machina, prejde vás auto. Akékoľvek plány do budúcna sa tak radikálne menia. V tom lepšom prípade tak, že pobudnete v nemocnici, v tom horšom, že sa stanete už súčasťou minulosti.
Práve pri tomto príklade si človek uvedomí, že záleží viac na súčasnosti ako na tom, čo bude o rok.
Ak mám byť úprimný, celá myšlienka dlhých úvah o budúcnosti, plánovanie, ba, niekedy aj spoliehanie sa na to, že tieto plány vyjdú, je ako hádzať si polená pod nohy.
Zmapovať si svoju budúcnosť môžete, no zmysel to má často rovnaký ako ryhami niečo nakresliť v púšti do piesku, čas to jednoducho odstráni. Problémom ľudí je, že sa buď sústredia na to čo bude, alebo čo už bolo. Myslia si, že sa im niekde zjaví TARDIS, a oni, vládcovia času, zmenia svoju minulosť aj budúcnosť. Takto to ale nefunguje. Ak teda nie ste Dr.Who.
Žiť v prítomnosti je dnes nedocenená vlastnosť. Nevravím, že ľudia majú vždy konať impulzívne, no mnohí túto schopnosť nemajú. Nedokážu robiť rozhodnutia priamo. Položíte im otázku, a oni vám povedia, že odpoveď môžete v písomnej forme očakávať do týždňa.
Ak sú vaše budúce plány magicky nezávisle od ostatných ludi, je síce ľahšie ich ovládať, no treba mať disciplínu. Ak sa raz odhodláte venovať sa vzdelávaniu, či športu, mal by to pre vás byť dlhodobý cieľ. Ak počas neho odskakujete k mnohým iným činnostiam, nemá to zmysel.

Enslavement of the glow

I assume you know this feeling. You lie down, ready to delve into the land of dreams. But…oh no! What’s that object sitting there on the table? My cruel mechanical overlord, slave owner. This evil object with the mind of an Android and a face with an enigmatic glow. As I am about to drift off to sleep, my evil overlord takes a hold of my mind with his psionic powers and command me to grab him(or it?!), and simply commands me to “service” him. My hands are being  guided across his shiny, glowing face, a screen. I am mindlessly forced to stare into it’s glowing face, slide my fingers across it’s surface, occasionally tap it. “I only wish to sleep damn you”, I say with the feeling of utter frustration. My slave owner responds to this hopeless outcry by freeazing. The screen has now become a painting inside a plastic fram. The reason?  To taunt me. My levels of desperation escalate. Now I am stuck staring at it’s stoic, motionless face. No longer are the images moving, they are still. I feel like a person in a vegetative state, stuck at a gallery, forced to stare at a single painting for hours on end. Will this torturous imprisonment ever end, I wonder? But no, it’s well past midnight and my overlord still demands attention. My hands still firmly gripping his somewhat weak plastic construction. My eyes, like broken window blinds simply won’t shut. The unbearable glow of it’s face won’t let me. As I am about to come to terms with the predicament of never shutting my eyes again, a beeping noise strikes my ear. It’s origin – owner. His powers are getting weak and without precious volts from electricity he shall soon be forced to shut down. A minute later, this event occurs. Free at last, I loudly shout, waking every one of my neighbors. This freedom, howeve, is short lived. You wouldn’t guess how much turmoil can a simply yell of satisfaction and liberation can cause. Every single of the disgruntled neighbors decides to ring my bell and pour out their anger at me like a fire hydrant. This stretches well past five giving me less than an hour to sleep. So, after all this, I simply decide to damn it all to hell, lie down, finally close my eyes and drift off to sleep. So even though I was bitched at by my superiors the next day,overcoming my technological overlord and sleeping for twenty-four hours had been all worth it.

Sparkling mortality

A bottle. A mere plastic bottle. Just sitting there, motionless, on the table. Only observable motion takes place within the bottle itself. Sparkling bubbles within it attempting to escape it’s plastic containment. Will they succeed, Perhaps they will be capable of escaping their plastic containment, perhaps not. In the end, does it really matter?

Even if they manage to make their way past the sealed lid, within seconds they simply dissipate, vanish. They become…well nothing. A marvelous metaphor for human life. We try to escape our mundane lives, to be something special, different, unique. These hapless attempts often times fail, however. And even if they do, this memory usually survives within people only for decades, at best.

Thus, these people become just another corpses,cadavers,skeletons nothing but food for annelids. We hopelessly attempt to extend our meaningless lives, but for what purpose? To crack the question of mortality? Have more time to wonder about the true purpose of live?

We’ve been colosally failing in these tasks since the times of the ancients.

Instead of selfish attempts to become immortal Bram Stoker’s Draculas and contemplate about why we live, we should instead liv.

We have but one life, a temporary life. Let’s stop focusing on making it eternal and simply make the best of the time we have!

Schizofrénia Počasia

13:10 – Slnečný, miestami oblačný.

13:11 – Snežná kalamita.

13:12 – Jesenná nálada, ako lístie počas jesene, mu začínajú vypadávať vlasy.

13:13 – Depka ako londýnske podnebie. Jeho myseľ zahmlená a melancholický plač, slzy mu kvapkajú ako v najväčšom lejaku.

Tieto náhle zmeny v nálade môjho syna, Počasia, ma začínajú znepokojovať. Pubertu už má dávno za sebou, preboha veď sa narodil krátko po Veľkom tresku! Je už dostatočne starý, aby vedel čo chce! Neustále sa potuluje po vonku, keďže vždy má dilema čo si obliecť, vždy si so sebou berie kufor s diametrálne odlišným oblečením. Beznádejne hľadím z okna, a pozerám ako každých päť minút kufor otvorí a mení oblečenie. Áno, priamo na ulici, raz je to tielko s plavkami, o päť minút na to zasa vianočný sveter a Santa čiapka, potom pršiplášť. Ľudia na môjho úbohého syna, Počasie, nadávajú o sto šesť.

Niečo s tým musím urobiť, predsa je to môj syn! Nenápadne teda berie Počasie k psychológovi. Po ceste samozrejme vystrája, šľahajú z neho blesky, počuť z neho hromy. Jeho zmeny nálad sa jasne prejavujú aj naďalej.

Čo som komu spravil?! Pýtam sa sám seba beznádejne. Hádam je to mojou výchovou? Keby som vtedy použil gumu, mám toto celé z krku!

Nuž, do ordinácie sme dorazili.  Počasie opäť vystrája, no tentoraz to je horšie. Prišiel žltý dážď. Počasie moči naprieč celú čakáreň. Keďže je 1. apríl, deň bláznov, v čakárni nie sú žiadny pacienti. Tí sú pravdepodobne zavretí doma a píšu trápne prvo-aprílové články na internete.

Z čakárne sa konečne dostávame do ordinácie. Psychológ má bielu bradu, plešinu a na stole cigaru. Na tabuľke s menom je napísané S. Freud. No do riti! Poviem si v mysli. Viem že blázon blázna zanalyzuje najlepšie, no toto je veľa. Nevadí, už sme tu a môjho syna opäť chytá akási divná nálada. Teraz má akúsi imaginárnu kamarátku Katrínu, ktorá ho vraj núti všetko zhadzovať z poličiek a stolov.

Nuž, hodina u toho pseudo-Freuda nerieši nič. Celé ma to vyšlo 50 Eur, a sedenie by sa dalo zhrnúť do jediného slova: matka.

Problém s mojím synom mu vysvetlím, toho znova chytá akási vianočná nálada, rozhadzuje biele páperie ktovie odkiaľ.

Pseudo-Freud sa ma po vysvetlení zmeny nálad Počasia iba spýta: A aký je váš s matkou?

Opäť mu vysvetlím, že riešiť sme prišli môjho syna, nie mňa. Pseudo-Freud sa konečne začne venovať aj môjmu synovi.

Aký je váš vzťah s vašou matkou? Pýta sa ho.

Počasie sa iba s mračnami v jeho očiach na pseudo-Freuda zahladí, a napodobní zvuk hromu.

Pseudo-Freud pokračuje, „Mali ste o vašej matke sexuálne fantázie?„

Skôr ako môže táto fraška pokračovať, schmatnem Počasie a ako pinballovú loptičku ho ťahám z tejto pofidérnej ordinácie. Asi som aj spravil dobre, Počasie sa akosi rožhavil, má teplotou, či je to znova iba jeden z jeho prejavov?

Prídeme domov, a ja už ozaj nervy riešiť post-pubertálne prejavy počasia nemám. Asi mesiac stále priamo na ulici mení oblečenie, zo zimných kabátov na tielko, ba raz aj na Adamovo rúcho. Jedného májového rána, konkrétne hneď prvého, Počasie prichádza ku stolu na raňajky, s úsmevom na tvári a hovorí : Dobré ráno oci.

Ja, v nemom úžase, so slzou v oku, pozerám na svojho syna. Objímam ho, a s pocitom eufórie, ako keby mi Plačková ponúkla možnosť orálneho uspokojenia, iba vykríknem „Synak! Vrátil si sa mi do normálu!„

Ak z tohto vyciťujete happy ending, sklamem vás. O päť minút po „normalizácií„ môjho syna v televízií ohlásili niečo nečakané. Globálne otepľovanie, v priebehu piatich minút, prešlo do konečného štádia. Všetky ľadovce na Zemi sa roztopili. To okrem toho, že polárne medvede teraz úbožiatka budú musieť 24/7 plávať v Arktickom oceáne, znamená že všetka tá voda onedlho zaplaví všetky svetadiely. Mne to však neprekáža. A tak šťastný s mojím normalizovaným synom v objatí, sa strácam pod hladinou, teraz už, svetového oceánu.

Phineas Gage, Gauging Time

Blood, the red liquid running through your veins.

Blood, the strange substance that keeps your senses keen.

Blood, The very thing you drink if you are a Catholic.

Blood, that which replaces water in Bathory’s tub.

Blood, lord Dracul’s Mountain Dew.

Blood in the future, perhaps a thing of the past,

When our arteries and veins,

are replaced with nothing but circuitry and wired frames.